Povolaní milovať - Carl Anderson, José Granados

Striedajú sa mi knižky, také ktoré si ja sám vyberiem s takými, ktoré mi niekto odporučí. Táto kniha patrí do kategórie odporúčaných a už na začiatok prezradím, že ďakujem Bohu za toto odporúčanie :)

Po dlhdom čase sa mi dostala do rúk tlačená kniha, doteraz skoro 2 roky som čítal len pomocou čítačky. Jasné, vôňa novej knihy je plus, ale potom poznámky z knihy sa inak ako ručným prepisovaním nedajú spraviť. Nehovoriac o tom, že stále som s knihou nosil aj papierik a pero, aby som si mohol značiť, ktoré odstavce si je dobré "zopakovať" na neskôr.

Knihu autori odporúčajú čítať pomaly, po častiach a nechať medzi čítaním čas na uvedomovanie si obsahu. Na začiatok som to tak začal aplikovať, avšak keď som mal medzi čítaním väčšie časové medzery, t.j. týžden až dva, tak som si nevedel spomenúť na predošlé časti a som sa musel trochu vrátiť a občerstviť si pammäť. Takže približne od polovičky som už knihu čítal intenzívnejšie v priebehu niekoľko dní za sebou.

Bol to iba jeden malý papierik, ale so štyrmi stĺpčekmy poznámok strán a čísla odstavcov, no po prepísaní to zabralo celkom 10 strán. Tie tu nebudem kopírovať, ale pripájam ich ako PDF súbor na stiahnutie. Ďalej už budem reagovať na jednotlivé odstavce z knihy, ktoré sú v tomto PDF vypísané a ku koncu čo si odnášam.

Vlastné telo som nevnímal ako nástroj alebo majetok, vnímal som to ako dielo Stvoriteľa, ktoré časom som vlastnou nedbalosťou trochu zničil, ale okrem tela Stvoriteľ vytvoril dušu, ktorá teraz prebýva v tomto tele a keď zomriem, tak táto duša telo opustí a vráti sa k Stvoriteľovi. A približne takto rozumiem aj opisu na strane 37 odstavec 2 (ďalej len 37§2) významu osoby zvnútra k vonkajšku.

Veľmi sa mi páči slovné spojenie "utkal si ma v živote mojej matky" (40§4) kde je aj vystihnuté to, že Boh je môj stvoriteľ, a keď zomriem tak mojím cieľom je Boh. Život človeka je cestou kde začiatok a koniec, teda cieľom je Stvoriteľ.

Rozoberajú sa tu tri "prvotné - prapôvodné" skúsenosti človeka, ktoré máme v sebe zakorenené. Prvotná samota, prvotná jednota, prvotná nahota. Naše telo nie je kusom "mäsa" (44§4) ale zjavuje nám prvotnú samotu uprostred ostatných tvorov, kde náš pôvod a určenie je v rukách Stvoriteľa.

Potom ďalej čítanim knihy sa mi začali búrať moje predstavy a význami slov, o ktorých som si myslel, že im rozumiem. Z nich najdôležitejšie boli slová "milovať", "láska". To čo som si pod tým predstavoval nebola pravda, a pritom je to všade okolo nás, v literatúre, filmoch, reklamách, piesňach. Neviem ako jednou vetou by som to vyjadril, len viacerími z rôznych uhlov pohľadov.

Milovať nie je pocit, milovať je výsledkom vlastného rozhodnutia. Milovať niekoho neznamená brať do úvahy len dobré vlastnosti a oceňovať ich. Milovať je brať existeciu, že je, povedať "Ako dobre, že si!". (50§3) Takým uznaním robíme to čo spravil Boh keď stvoril človeka a uznal, že je to dobré, že existuje. Takto sa potom zúčastňujeme na tvorení existencie s Bohom aj my.

Ďalšia vec, ktorá mi zmenila pohľad na stvorenie človeka je vysvetlenie knihy Genezis (52§3) kde Boh stvoril človeka. Nebol to muž ani žena, bol to človek všeobecne, doslovne v knihe je pomenovaný ako "ha'adamah" čo je slovná hračka slovu "Adam" ale v skutočnosti to slovo znamená zem, pôda. Až neskôr, kde sa spomína muž je hebrejsky označované slovom "iš" po tom ako je stvorená žena, ktorá je označovaná ako "iššá". Muž a žena je človek, maju spoločný prapôvod, obaja sú su vzájomným protipólom. Od tohto momentu má pre muža zmysel jeho existencie len preto, že má svoj ženský protipól.

Citmy, ktoré sú príznačne pre zamilovaných, nie su schopní milujúci vidieť hodnotu milovanej osoby. (60§2) Namiesto toho aby milovali osobu pred nimi, ktorá je z mäsa a kostí sú zahľadení do zidealizovanej predstavy. Keby bola láska len otázkou citov a pocitov, tak dve milujúce sa osoby by zostávali od seba oddelené, cit nedokáže doceniť hodnotu osoby. Kým sme stále v oblasti citov, nemôžeme vysloviť bezvýhradne "áno" (61§2) až keď láska objaví a potvrdí osobu ako jeho alebo ju.

Nemôžeme lásku zredukovať na city, ale nemôžeme ich ani vynechať, zbavili by sme sa ľudského tepla. (66§3) Je to vec dozrievania sympatie do priateľstva a to si vyžaduje čas a uvažovanie. A opačne, priateľstvo je živené a podporované sympatiou. Hoci sympatia vznika spontánne a je iracionálna, má ale tendenciu sa stať priateľstvom. Až veci potvrdené slobodnou vôľou a presvedčením nadobudnú úplnu hodnotu.

Dar sa dáva "zadarmo" a nečakáme zaňho odmenu. Prijatím daru vzniká vťah medzi darcom a obdarovaným, ktorý ich oboch obohacuje. (73§3) Láska spočíva vo vzájomnom delení sa o dobrá, keď sa milujúci delí s milovaným o to, čo má, a aj milovaný sa delí s tým, ktorý ho miluje.

V príbehu Adama a Evy, je Eva sama ona darom pre Adama, nie je to nič čo by mu mohla dať alebo preňho urobiť. (74§1) Až keď si milujúci uvedomia, že jeden pre druhého je darom, akoby si vzájomne hovorili "Je dobre, že si, že sme a že sme spolu." (75§1) Ten kto skutočne miluje, nezaujíma sa, či mu milovaná osoba bude môcť opätovať lásku v darovaní seba. Ten dozrel v láske, kto vidí v milovanej osobe dar skôr, ako by mu ona čokoľvek darovala alebo urobila. Existencia milovanej osoby je sama darom. Potom už rôzne zmeny v živote nebudú mať vplyv na ich lásku.

Boh zjavil svoju lásku k prvému mužovi a prvej žene tým, že im daroval toho druhého ako drahocenný dar, z ktorého on sám - Láska - sa z neho teší. (82§1) Na tomto mieste som si uvedomil tu rovnicu "Boh je Láska", ktorá mi nedávala roky zmysel. Rovnica znamená, že na oboch stranách je to isté, a teda spätne, ak všade kde je slovo "Láska", ktorého význam nerozumiem, zamením za slovo "Boh", zrazu mi začalo dávať zmysel veľa vecí. Vzťah medzi mužom a ženou je zároveň ich vzťahom k Bohu.

Komplementárnosť medzi mužom a ženou je tu uvedená na príklade dvoch huslistov, ktorý hrajú duet. Každý z ních hrá presne v rámci duetu, kde nemožno oddeliť hlas jedných huslí od druhých, nie je to preto, že by jeden huslista vykrýval svoje nedostatky druhým huslistom, ale ich vzájomna hra presahuje jednotlivca. (85§1)

Manželia sa milujú láskou, ktorá ich oboch presahuje, je to láska ktorá im dala existenciu a tak vzajomným darovaním sa vyjadrujú svoju vďačnosť tomu, kto im daroval existenciu. (95§1)

Láska, ktorá spája muža a ženu pochádza z Ducha Svätého, ktorý večne spája Otca so Synom v spoločenstve Najsvätejšej trojice. (101§1) Prebývanie Ducha Svätého v ľudskej láske "transfiguruje" telo do transparentného naplnenia prvotnej nahoty.

Veľmi pekne je opísany význam symbolu stromu poznania dobra a zla v rajskej záhrade (110§2,3), je to vyjadrenie falošnej nezávislosti založenej na snahe určovať si zmysel svojho života bez Boha a byť sam sebe zdrojom. Ovocie tohto stromu oddeľuje človeka od Boha, neprináša hojnosť ale skazu a smrť. Predtým ako bol človek vyhnaný z raja, vyhnal človek Boha zo svojho srdca (112§1). Deje sa to vtedy, keď človek spochybní vo svojom srdci význam darovania, teda lásku ako špecificky motív stvorenia, obracia sa chrbtom k Bohu-Láske.

Predtým ako prvý ľudia zhrešili, bola samotná prítomnosť Evy pre Adama povolaním k láske, rovnako tak ako jej povolanie milovať. Po páde sa už nevnímaju ako dar. (117§4) Logika daru nahradila logika nadvlády a zasahuje to rovnako muža aj ženu, (123§0) každého svojím spôsobom. Logika nadvlády spôsobuje, že obaja pozerajú na druhého ako na predmet a takto dovolia aby sa pozeral na nich, ako na vec, manipulujú a nechávajú sa manipulovať. Ak sa muž správa k žene ako k predmetu, tak sám seba odsudzuje, že sa aj on pre ňu stane predmetom, a nie darom.

V človeku sa skrýva túžba byť stredom vesmíru. (127§0) Nedostatkom pokory odmieta skutočnosť, že náš život je dar, ktorý sme dostali z Prameňa.

Tak ako Adam prijal a uznal Evu ako dar od Boha, tak Kristus prijíma a uznáva ľudstvo ako Otcov dar. (140§1) To že sa nám Kristus dáva a že nás následne prijíma spája tak prvotnú samotu (sme Božími deťmi) s prvotnou jednotou (sme povolaní k tomu, aby sme sa stali manželmi). Toto tak aj skutočne vnímam, ako niečo zakorenené, dokonca pri uvažovaní o tom vyvoláva vo mne aj taký pocit (alebo neviem čo to je), že sa na to veľmi teším, darovať sa a zároveň prijať dar. No z predošlých kapitol mám obavu, či to čo vnímam je darovanie alebo sa nechávam manipulovať a sám chcem manipulovať - logika nadvlády.

Našiel som aj "drsné" slová (141§0,1) ak ide láska proti logike nadvlády, ten kto opravdivo miluje, bude trpieť. Každý kto chce milovať, musí byť pripravený na to, že bude nepovšimnutý a odmietnutý. Nesmie sa vyhýbať utrpeniu: "Osamelosť je protikladom lásky. Tam, kde sa osamelosť končí, láska sa musí stať utrpením: Tvoj Syn trpel". Priznám sa, nerozumiem tomuto.

Boží obraz predstavuje proces, kde na začiatku sa učíme byť Božími deťmi a prijímame svoju existenciu z rúk Stvoriteľa, potom keď sa jeden druhému darujeme v láskyplnej snubnej výmene, odpovedáme na lásku Otca a staneme sa rodičmi. Učíme sa tak byť deťmi, manželmi, rodičmi. (145§4)

Vzájomná príťažlivosť medzi mužom a ženou vychádza z ich tiel a volá ich k tomu aby z nich vystúpili a uzavreli zmluvu. (149§0,1,2) Prvý stupeň je impulz zmyslov k sexuálnemu pôžitku, na druhom stupni sú city a emócie. Až na treťom stupni muž a žena zakúšaju svet spoločne. Štvrtý stupeň je uznanie hodnoty osoby, ide o vzájomné áno, ktoré oslobodzuje od seba samých a robí ich slobodným milovať toho druhého preňho samotného. Prijať a milovať inú osobu je prvým krokom aby sme milovali samotného Boha.

Priateľstvo sa začína zbližovaním citov, dobrý priateľ vníma naše emócie a pocity. (152§3)

Láska ma v tele trojakú predlohu. Vyjadruje synovstvo, predstavuje osamelosť pred Bohom a jeho otvorenosť pre Boha. Je to miesto kde sa človek stretáva s Bohom Otcom. Je snubným, identitou tela, mužskeho i ženského, je evidentne povolanie stať sa manželom, manželkou a kráčať k Darcovi, od ktorého muž a žena dostávajú seba samých ako dar. A aj prokreatívny význam pre uskutočnenie Stvoriteľovho daru plodnosti.

Páči sa mi jedno prirovananie a sa s tým aj stotožňujem, že záväzok - manželstvo, nie je strata slobody, ale je to ako lano ktoré spája horolezcov, keď sa jeden pošmykne, tak aby nespadol do priepasti ale to lano ho zachráni a podrží. (177§3)

Láska je risk, taká typická otázka, čo ak on alebo ona neopätuje naše city lásky? (178§2) Niekto musí spraviť prvý krok, a takouto otázkou váhame, čím sa vzdávame darovania bez toho, aby sme niečo očakávali späť. Ježiš je vždy pripravený urobiť prvý krok, On na seba vzal riziko lásky navždy. On nám tak dáva dôveru, že ak by aj milovaná osoba odmietla náš dar, žiadne gesto odpustenia z našej strany neostane bez odpovede.

Zaujala ma aj symbolika, ktorá je opísana na obraze od Vincenta van Gogha, kde je miestnosť, v ktorej v jednom rohu je matka, ktorá podopiera malé dieťa, ktoré sa učí chodiť. V protiľahlom rohu miestnosti je otec s vystretými rukamy a očakáva kým príde dieťa k nemu. To, že je otec ďalej neznamená nezájem o výchovu dieťaťa, ale tento priestor dáva dieťaťu rásť a dozrievať. (185§1)

Veľmi dobre sú opísane následky antikoncepcie, ktorá izoluje oboch manželov a nemôžu sa tak vzájomne úplne darovať. Vzniká tak sebecká láska čo je zároveň odmietanie prokreácie (vymyslena Stvoriteľom) a to vedie k poddávaniu sa nutkaniu sexuálneho uspokojenia. Potom sa obaja stávajú závysli od logiky nutnosti namiesto logiky daru. (190§1)

Existuje prirodzené plánovanie rodičovstva (PPR) vďaka čomu sa manželia učia prispôsobiť svoje sexuálne správanie pravde o láske. Práve používanim antikoncepcie im vládne sexuálna túžba. Vďaka takejto pravej láske sa nestane pohlavná túžba podstatou ich vťahu. PPR je odpoveďou na povolanie k úplnemu sebadarovaniu, výchova v čistote, umožňuje utvárať vzťah podľa pravdy o láske, v akejkoľvek životnej situácií. (194§0)

Panenská podstata manželskej lásky znamená, že Adam môže milovať Evu ako manželku len vtedy, ak ju rešpektuje ako Božiu dcéru, a rovnako aj Eva Adama. V nebi manželia objavia jeden v druhom brata a sestru, v tom zmysle, že obaja patria svojmu spoločnému Stvoriteľovi - Otcovi. (210§3)

Muž a žena prežívaju svoje stretnutie ako začiatok nového stvorenia. Keď vkročí do môjho života moja budúca manželka, tak otvára nové rozmery existencie, a to plati vzájomne. (225§1,2,3) "Doteraz dvaja a nie jeden, odtreraz jeden, hoc' stále dvaja"

Slová manželského súhlasu "sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ťa nikdy neopustím ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života" ustanovujú spoločné dobro: láska, vernosť, česť, trvanie ich zväzku až do smrti. Byť spolu prináša jeden druhému priestor na existenciu v plnosti jeho ľudskosti. Manželstvo nepotláča záujmi každého z manželov, ale charakterizuje, čo pre nich znamená byť samým sebou. (230§1,2)

Po dočítani som mal niekoľko dní "hlavu v smútku" lebo veľa veciam nerozumiem, ako je to myslené, čo to zanemná. Hľadal som preto na webe iné články. A niekoľko mojích nespojitých záverov, je:

Milovať nie je pocit, eufória, ktora dnes tu je a zajtra nebude. Jedneho dňa sa prebudím a nebudem cítiť neodolateľnú vášeň k človeku, z ktorej som včera nemohol spustiť oči. Čo potom? skočím cez palubu hľadať tú "pravú" niekde inde? Také neexistuje a nepríchadza do úvahy. Milovať je rozhodnutie, rozhodnem sa pre jednu a pri nej budem pevne stáť do konca života, nech sa deje čo sa deje, v žiadnom prípade ju neopustím, to radšej zomriem, a najlepšie za ňu :) Mojím cieľom nie je hľadať "tú pravú" ale ja sa chcem stať "tým pravým".

Na jednom mieste som našiel, že vo vzťahu mam vyzerať ako blázon - odpustím ako prvý, i keď to nebudem chcieť, vyjasniť zámery i vtedy, keď bude jednoduchšie byť nepriamym a nakoniec vyjadrovať emócie aj napriek tomu, že druhý z dvojice to nebude cítiť podobne.

Týmto som dospel k tomu, že manželom môžem byť pre ktorúkoľvek, rozdiel bude v tom, že s niekým bude spoločný život ľahší/jednoduchší a s inou ťažší/komplikovanejší. V každom prípade ide o moje darovanie sa, a za dar sa nič neočakáva naspäť.

Rozhodnutie pre manželstvo a konkretného človeka necháva Boh na nás a na našu slobodnu vôľu. Nikto nemá zasľúbenu manžeku či manžela. Stále ešte mám "biele miesto" v etape života od momentu, keď nejakú spoznám po moment vyjadrenia absolutného "áno" pred Bohom. Opäť som si aj o tomto niečo našiel, mohol by som to zhrnúť do troch etáp.

Prvá etapa - kamarátstvo, obdobie spoznávania sa bez masky, v prirodzenom prostredí medzi kamarátmi, ako sa s nimi baví, aký ma postoj k štúdiu/práci, rodine. Všimnúť si treba nie len "je taká pekná" alebo aj "nie je práve môj typ", čiže aj negatívne stránky. Potrebujem ju spoznať a začať byť presvedčený, že toto je tá, ktorú chcem spoznávať do manželstva. V tejto etape nie je vhodné sa len tak držať za ruku, hladkať po vlasoch, po pleci a podobne.

Druhá etapa - priateľstvo, nádherny spoločne tráveny čas, opakované rozhodnutia kráčať spolu a vyzrievať do manželstva. Meniť sa, prehodnocovať svoje postoje, správanie, učiť sa nesebecky milovať toho druhého. Držanie za ruku, bozk na líce či čelo, krátke objatie sú asi normalným prejavom rozvíjajúceho sa vzťahu a tým sa odlišuje od správania k ostatným kamarátom. Záväzok vernosti patrí už do tejto etapy, tu sa tvoria jeho základy. Ak v tejto etape tužíme či flitrujeme s niekým iným je to "zlozvyk" ktorého sa treba zbaviť, alebo sa treba opýtať, prečo to robím? Pripravujem si ine alternatívy? Nemyslím to s aktuálnou partnerkou vážne? Nie každé priateľstvo končí manželstvom, ale už v tejto etape je vernosť na mieste. Až je vzťah dostatočne zrelý a sme obaja pevne rozhodnutý pre seba, prichádza čas predstaviť partnera rodičom a rodine. Týmto sa vyhneme neprijemnému porovnávaniu, čo ničomu neprospieva.

Tretia etapa - snúbenectvo, prichádza po obojstrannom zasľúbeni túžby po spoločnom živote. Po darovaní prsteňa je vhodné začať plánovať svadbu, spoločné bývanie, rodičovstvo, financie. Odporúča sa "stihnúť" svadbu do roka. Je aj prirodzené, že láska istejším záväzkom rastie, čo sa prejaví v dlhších objatiach, bozkoch. Snúbencom ale ešte nepatria intímne prejavy lásky vlastné iba manželom ako ležanie vedľa seba, hladenie na intímnych partiach, intímne spolunažívanie, všetko to bude v hojnosti v manželstve do konca života.

 

Hodnotenie

Skutočne odporúčam knihu každému, kto túži pochopiť ako Stvoriteľ "vymyslel" muža a ženu, manželstvo, skutočný význam slova "milovať" a ďalšie veci s tym spojené. Za mňa 5 hviezdičiek z 5.