(Za)milovaná - Mária Martina Marthini
Niekedy som si kúpil knihu v kníhkupectve Zachej a odvtedy som si nechal zasielať knižné novinky. Akurát v čase, keď som mal dočítanu predošlú knihu ma zaujal zaujímavý opis tejto, z ktorého mi nebolo úplne jasné čo sa tým myslí a to ma "lákalo" sa k tomu dopracovať.
Už hneď od začiatku sa to čítalo dobre, uvoľnene, je to ako prerozprávanie autorkinho života a začína od svojho detstva, o svojej rodine. Pochádza z rimskokatolíckej rodiny, ale v obci kde bývajú nebol ešte dostavaný kostol, tak navštevovali gréckokatolícke liturgie v cerkvi. Ako prvé ma zaskočilo, keď už aj tak dosť osobne opisuje svoju rodinu a život v nej pokračuje ešte hĺbšie a vyznáva aj svoje hriechy, ktorých sa dopúšťala. Dospievaním mala rôzne sny, kým chce byť a chce za tým isť, no rodina, teda väčšia časť jej oponuje, až na jedného, jej otca
"Jediný, kto mi rozumel, bol otec. Robil, čo mi videl na očiach, a myslel si, že keď to chcem, je to dobré."
O tejto poznámke na konci jedného odstavca som dlhšie premýšľal, autorka to viac nerozvinula, ale chcela tým povedať, že taketo správanie nie je správne? Logicky asi hej, hlavne rodič by mal usmerňovať dieťa, ak sa vydáva zlým smerom. Alebo práve naopak, rodič ma podporovať svoje dieťa v tom čo chce, lebo takto mu vyjadruje svoju lásku? Neviem.
Dej pokračuje jej štúdiom, jej pády, zlyhania, čo ľutovala, z čoho sa tešila. Opisuje aj svoje vzťahy, po čom túžila, a čo v skutočnosti sa dialo. Až postupne svoje "putovanie" životom sa viac preplieta s vnímanim Boha
"Žiaden človek, vrátane mňa, nemôže spasiť iného človeka. To dokáže len Boh, presnejšie Boh, ktorý sa stal človekom v Ježišovi Kristovi. Jedine Ježiš ako človek mal a má moc spasiť človeka, pretože bol a je zároveň Bohom. Ja som iba človekom a nedokážem spasiť iného človeka. Môžem byť nanajvýš nástrojom, ak si ma Boh vyberie, aby niekoho zachránil, no rozhodne to nemôžem urobiť sama, ale jedine s Ním, cestou modlitby, obety, odovzdania… A ešte jedna dosť podstatná vec, vtedy z mojej strany ignorovaná – dotyčný by mal byť otvorený obráteniu."
Keď už študovala na vysokej škole, nie to čo si pôvodne vysnívala, čo a prečo nebudem prezrádzať, tak hoci zo začiatku to boli napriklad eseje hodnotené 2 bodmi z 5 a neskôr začalo sa jej štúdium zlepšovať, až sa dospracovala na 4,5 boda. Spomína, raz na jednej prednáške
...profesor provokatívne opýtal: „Hm, dejiny filozofie, dejiny umenia, dejiny literatúry… Máme veru všelijaké dejiny. A čo myslíte – dajú sa napísať aj dejiny Boha?“ Po tejto otázke zavládlo v aule takmer hrobové ticho. Všetci boli v úzkych. Každý mlčal. Jedni zrejme preto, lebo sa hanbili verejne vysloviť slovo Boh a aj tak sa akosi priznať k viere. Ďalší mlčali, lebo nevedeli odpovedať, nemyslelo im to. „Nikto?“ opýtal sa profesor záludne. „Aha – pani kolegyňa, vy by ste vedeli odpovedať?“ zvrtol sa tým smerom, ktorým som sedela ja, len čo zaregistroval moju ruku. Spolu s ním sa ku mne obrátili aj zraky všetkých mlčiacich. „Tak… ja si myslím, že dejiny Boha sa nedajú napísať… Pretože Boh je večná prítomnosť, v ňom niet minulosti ani budúcnosti, ani zmeny, ani vývoja. A dejiny zhŕňajú minulé udalosti a zachytávajú nejaký vývoj.“ Pán dekan sa začal usmievať. „Perfektné!“ zvolal. „Kolegyňa, máte moje uznanie!“ Celou mojou bytosťou prešla silná vlna vzrušenia. Ako som však k takémuto poznaniu dospela? Nie, nie som génius a ani vtedy som ním nebola. Len som jednoducho po jednej veľmi autentickej prednáške pána dekana o svätom Augustínovi a po priam zmyselnej prezentácii jeho Vyznaní išla do knižnice a začala som túto knihu čítať. Nuž a na jednom mieste Augustín uvažoval práve o čase a o tom, v akom vzťahu je Boh a čas. Že Boh je stále len prítomnosť a v tejto prítomnosti je skoncentrovaná všetka minulosť aj budúcnosť. Keď som toto aplikovala na otázku o dejinách Boha, tak mi z toho vyplynula odpoveď, ktorú som vyslovila nahlas.
Tak pokračovalo jej študium, a popri tom opisovala priateľstvo s jej najlepšou kamarátkou, ako získala novú kamaratku, aké ma predstavy o svojom manželovy. Aké zažívala ďalšie "náhody" v živote, ktoré jej pomáhali. Ďalšie tri roky s Milošom ako na húsenkovej dráhe, raz hore a raz dole. Od jednej veriacej psychiatričky dostala radu:
„Dobrý vzťah musí fungovať ako kľúč a zámok a tvojou úlohou je skúšať jednotlivé kľúče; keď príde ten pravý, zapadne na milimeter presne."
Hodnotenie
Z celého opisu, tak úprimneho a odvážneho, už len to, že takto verejne vydala svoje súkromie pôsobi na mňa ohromujúco, a po druhé samotný obsah, čo prežívala a ako sa k situáciam staviala. Knihe dávam 5 hviezdičiek z 5, odporúčam si ju prečítať.