Zázrak svätej spovede - Franz Spirago

Od začiatku tohto roka som túžil chodiť na sväté prijímanie stále, aj sa mi to darilo, ale vyvstával mi problém so svätou spoveďou. Akosi som po niekoľkých mesiacoch nevedel čo povedať a tak som hľadal nejakú knihu, ktorá by ma zaviedla hlbšie v mojom svedomí.

Okrem toho podstatného už po troch mesiacoch som začal pociťovať akúsi ľahkosť, ako keby som sa "vznášal", z knihy som sa dozvedel, že to je Božia blízkosť, duševný pokoj. A ďalšie poznámky už vyberám z knihy:

Vnútorná ľútosť nad vlastným hriechom a s tým spojený úprimný odklon od vecí a návrat k Bohu sa zvykne volať pokánie

V deň svojho vzkriesenia Kristus prehovoril k apoštolom takto: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20,23). Týmito slovami dáva na jednej strane moc odpúšťať hriechy. Na druhej strane veriacim aj prikazuje, aby svoje hriechy vyznávali kňazom. A tým dosahovali odpustenie

Už starí Rimania mávali na svojich hostinách zavesenú ružu. Týmto obrazom napomínali svojich hostí k diskrétnosti o tom, čo sa pri stole hovorí (výraz „sub rosa“ – doslova „pod ružou“ – ešte aj dnes znamená niečo ako „zverujem ti tajomstvo“). Päť lístkov ruže pre nás symbolizuje 5 krokov pokánia. Alebo nás v myšlienkach upriamuje na päť Kristových rán, ktorým sme povinní poďakovať za milosť odpustenia hriechov

A rovnako keď dom zachváti požiar, musí sa hneď začať s hasením, lebo inak celý dom zhorí (sv. Hieronym). Alebo keď niekto vypil jed, hneď ho treba vydáviť von, inak je ten človek stratený (sv. Atanáz). Podobne je to aj so smrteľným hriechom. Oko nestrpí ani tú najmenšiu smietku, ale hneď, len čo nám padne do oka, začneme plakať a chceme sa jej zbaviť. Podobne to platí aj o hriechu

Kto odkladá svoje pokánie, tomu hrozí, že zomrie v hriechoch. Nespoliehaj sa na zajtrajší deň, ak nevieš, či ti vôbec zostáva nejaká hodina života (sv. Augustín). Boh síce prisľúbil kajúcnikom odpustenie, ale neprisľúbil im zajtrajší deň (sv. Augustín). Pokánie ani nemá cenu v čase, keď už sa viac nedá hrešiť. Vtedy neopúšťaš hriech ty, ale hriech opúšťa teba (sv. Ambróz).

Akýsi človek sa raz spovedal z veľmi ťažkých hriechov biskupovi Františkovi Saleskému. Po spovedi sa ho opýtal: „Čo si o mne pomyslíte teraz, keď som sa vám vyspovedal z takých ťažkých hriechov?“ Svätec len krátko odvetil: „Myslím, že si svätý, lebo len svätí vedia takto úprimne vyznať svoje ťažké hriechy.“13 Niet pre kňaza väčšej radosti, ako keď vidí, že sa mu niekto úprimne spovedá aj z tých najťažších hriechov. Lebo kňaz sa podobá rybárovi, ktorý sa raduje o to viac, o čo väčšiu rybu vo svojej sieti ulovil (sv. Vincent Ferrerský).

Je to často diabol, kto nás pred spoveďou napĺňa strachom a zahanbením. Keď hrešíme, strach od nás odníma. No len čo máme vyznať svoje hriechy, vracia ho do nás a privádza nás do rozpakov (sv. Ján Zlatoústy).

Kto chce napredovať v dokonalosti, mal by sa nechať viesť jedným konkrétnym spovedníkom (sv. Filip Neri).

Z času na čas môžeme pokojne ísť na svätú spoveď k niekomu inému, lebo ani otrocky sa viazať na jedného človeka nie je dobré

Pravé pokánie nie je ničím ľahkým. Najmä spoveď, úprimné vyznanie svojich chýb a hriechov, ktoré nám sú na hanbu, stojí človeka veľké premáhanie. Preto si Boh veľmi cení, ak niekto robí takéto pravé pokánie. Veď spoveď je veľký akt pokory. Pokornému však Boh dáva svoju milosť

Ak sme mali posväcujúcu milosť už predtým, svätou spoveďou sa nám ešte znásobí. Posväcujúcu milosť má v sebe ten, kto nespáchal ťažký hriech. Respektíve ten, kto dosiahol dokonalú ľútosť. Čím väčšiu mieru posväcujúcej milosti máme, tým vyšší raz bude stupeň našej slávy v nebi. Hlúpo sa správajú tí, čo hovoria: „Nepotrebujem sa spovedať, lebo som nespáchal nijaký ťažký hriech.“

Mnohí ľudia z vlastnej skúsenosti hovoria, že po svätej spovedi si pripadajú, ako keby im spadol veľký balvan zo srdca. Alebo zvyknú hovoriť, že sa cítia šťastnejší, než keby získali tie najväčšie poklady na svete. To preto, že cítia Božiu blízkosť! Duševný pokoj prospieva aj ich telu a veľmi im napomáha k tomu, aby opätovne získali telesné zdravie

Lebo každému obrátenému hriešnikovi hrozí ťažký súboj s vlastnou skazenou prirodzenosťou. Pán nám udeľuje duchovnú útechu, keď sa rozhodneme nastúpiť na cestu zbožnosti. Neskôr nám ju ale berie, aby nám nebola na škodu. Je to ako so sladkosťami: ak ich jeme vo veľkom množstve, namnožia sa nám v črevách rôzne parazity. Podobne by aj táto duchovná útecha mohla byť príčinou iného druhu parazitov v samotnom srdci – a prinášala by len márnosť.37 Ak nám teda Boh odníme túto útechu, mali by sme mu za to ďakovať (sv. František Saleský). Boh nám totiž odníma útechu z toho dôvodu, aby nás skúšal a dal nám príležitosť získať ďalšie a ďalšie zásluhy. Vtedy človek môže zvolať tak ako Kristus na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (sv. Alfonz).

V tomto napodobňujme márnotratného syna: len čo v ňom začal pôsobiť Duch Svätý, premýšľa nad svojimi chybami a priznáva si ich (spytovanie svedomia). Spoznáva svoju nevďačnosť voči otcovi a cíti nad tým hlboký zármutok v srdci (ľútosť). Chce sa vrátiť k otcovi a začať uňho úplne nový život (predsavzatie). Vráti sa teda naspäť domov, padne pred ním na zem, vyzná svoje chyby a poprosí o odpustenie (spoveď). Už netúži byť synom, len sluhom (zadosťučinenie). Otec ho však objíma a bozkáva (rozhrešenie). Potom nasleduje radostné hodovanie (sväté prijímanie).

Spytovanie svedomia by sme mali začať vzývaním Ducha Svätého

Spoznávať seba samého je Boží dar, ktorého sa nám dostáva len vďaka modlitbe (sv. František Xaverský).

Pri spytovaní svedomia je dobré sa utiahnuť do samoty, lebo v samote sa Duch Svätý prihovára ľudskému srdcu.

Pri spytovaní svedomia by sme mali na chvíľu zabudnúť na lásku k sebe samému a skôr prejaviť úprimnú snahu, že chceme spoznať svoje chyby

Najľahšie sa nám podarí rozpomenúť sa na svoje hriechy, keď si postupne prechádzame Desatoro Božích prikázaní, Pätoro cirkevných prikázaní, Sedem hlavných hriechov a keď si okrem toho skúmame aj svoje stavovské povinnosti. Môžeme pokojne použiť aj niektoré spovedné zrkadlá. No nie každé uvádza všetky hriechy

Spytovanie svedomia pred svätou spoveďou si uľahčíme tým, že si svoje svedomie budeme spytovať každý večer pred spaním

Ak si večer spytuješ svoje svedomie, o to pokojnejšie zaspíš (sv. Ján Chryzostom). Spytovanie svedomia je ešte dôležitejšie ako modlitba (sv. Ignác z Loyoly). Ak by kráľ vedel o tom, že sa v niektorom kúte jeho ríše skrývajú nepriatelia, určite by si ich našiel a zneškodnil by ich. Takto má každý človek v sebe ukrytého nepriateľa, sú to jeho vášne. Každý deň ich nájdi a raň ich mečom bolesti (sv. Bernard). Nestačí si tieto chyby len nájsť a pomenovať. Musíme ich aj oľutovať a pokúsiť sa ich poraziť dobrým predsavzatím (Ľudovít z Granady).

Ozajstná ľútosť sa týka Boha. Nazývame ju nadprirodzenou, lebo vychádza z našej viery v neviditeľný, nadprirodzený svet. Kto ľutuje svoje hriechy len kvôli tomu, že si uvedomuje, akú neplechu mu spôsobili, nemá pravú ľútosť. Túto ľútosť nazývame prirodzenou a takáto ľútosť v Božích očiach nemá nijakú zásluhu. Takto aj ukrutný kráľ Antiochus Epifanes, keď ho začali požierať červy, oľutoval svoje zlé skutky. No neoľutoval ich s ohľadom na Boha. Takto oľutuje svoje hlúpe správanie každý gambler, pijan či prichytený zločinec, lebo si uvedomí následky svojich zlých skutkov. Nejaké nešťastie, ktoré nás postihlo, nás síce môže priviesť k pokániu, ale nemôže byť pohnútkou k nemu

Pravá ľútosť považuje vlastný hriech za niečo protivné. Túži sa úplne odkloniť od hriechu. Nie je teda vecou citu a pocitu, ale skôr záležitosťou vôle. „Ak to, čo ti predtým pôsobilo toľkú radosť a prinášalo rozkoš, teraz naplňuje tvoju dušu horkosťou a to, čo ťa predtým tešilo, teraz ťa nevýslovne trápi, máš pravú ľútosť“ (sv. Augustín). Z celého svojho srdca sa obracia k Bohu ten, kto sa z celého srdca odvracia od závislosti na týchto pominuteľných veciach (sv. Bernard). „Ak sa niekomu nedarí polepšiť sa, jeho pokánie nie je pravé“ (Tertulián). Človek, ktorý naďalej koná zlo, hoci ho oľutoval, je skôr posmeškár než kajúcnik. Kto má ozajstnú ľútosť, tomu sa protiví každá urážka, ktorú Bohu spôsobil. Kto nechce upustiť od akejkoľvek zlej náklonnosti, ten necíti pravú ľútosť

Pravá ľútosť sa neraz prejavuje slzami kajúcnosti.

Slzy pokánia nachádzame u Márie Magdalény v Šimonovom dome51 aj u Petra po tom, čo zaprel Krista.52 Lebo Peter svoju chybu do konca života oplakával, na jeho lícach bolo vidno dve vrásky. Slzy pokánia sú veľmi vzácnym úkazom. Šetrime si ich pre Božie urážky, ktoré mu uštedrujeme (sv. Ružena Limská). Slzy pokánia nie sú nevyhnutné, ale majú veľký účinok. Prinášajú odpustenie, ba dokonca ho garantujú. Slzy kajúcnikov sú tou najsilnejšou ľútosťou. Nútia Boha, aby nám od pustil (sv. Hieronym). Sú výsledkom ľútosti. Zmývajú všetku špinu po našom hriechu (sv. Augustín). Je to istý spôsob krstu. Lenže pri vlastnom krste sa leje voda zvonku, kým v tomto prípade sa leje zvnútra (sv. Bernard). Slzy osvecujú nášho ducha. Tak ako po veľkých dažďoch býva čistejšie a jasnejšie ovzdušie, aj po mnohých slzách sa duch stáva priezračnejším a jasnejším (sv. Ján Chryzostom). Čím viac oplakávame svoje hriechy, tým viac poznávame, aké sú veľké. Naše duchovné oko sa na základe takýchto sĺz pokánia stáva priezračnejším (sv. Gregor Veľký). Slzy kajúcnosti nás vedú k zásadnej náprave života. Podobajú sa liečivým prameňom. Kým liečivé pramene uzdravujú telesné choroby, slzy liečia choroby našej duše (Wen). Prinášajú nám vnútornú útechu

Pouvažuj o veľkej láske nebeského Otca k tebe, keď obetoval to, čo najviac miloval – svojho jediného Syna. „Aká je to surovosť z našej strany, keď urážame takého láskavého Otca!“ (sv. Augustín). Uvedom si všetky tie nespočetné dobrodenia, ktoré si za celý život dostal od Boha a ktoré od neho dnes aj každý deň či skôr každú hodinu prijímaš: zdravie, jedlo, šaty, bývanie a tak ďalej – to sú jasné dary od Boha. No namiesto toho, aby si Bohu preukazoval vďaku, toľko krát si ho zradil a oplatil jeho dobrodenia nevďačnosťou! Vôbec ťa to nemrzí

Tú ľútosť, ktorú ženie láska k Bohu, nazývame dokonalou ľútosťou. Kto má dokonalú ľútosť, ten dosiahne odpustenie hriechov okamžite – ešte pred svätou spoveďou (Tridentský koncil)

Otec pošle do mesta obe svoje deti, aby niečo nakúpili. Cestou sa ale deti zahľadia na nejaké pochabé veci, preto sa o niekoľko hodín oneskoria. V blízkosti otcovského domu ich zrazu prepadne strach. Jeden chlapec sa dá do plaču, lebo vie, že pre svoju nedbanlivosť dostane od otca bitku. Druhý sa tiež rozplače, lebo zarmútil svojho dobrotivého otca. Práve tento druhý chlapec predstavuje človeka s dokonalou ľútosťou, pričom ten prvý len kajúcnika s nedokonalou ľútosťou

Dokonalú ľútosť by sme si mali vzbudiť viackrát za život. Hlavne v hodine smrti alebo v čase, keď sa nachádzame v nebezpečenstve života

Ak by sa ti náhodou stalo, že ťažším hriechom urazíš Boha, vzbuď si ihneď ľútosť na základe lásky. Nikdy sa ale neopováž si večer ľahnúť na lôžko alebo začínať každodennú prácu, prípadne sa vydať na cestu bez toho, aby si si predtým nevzbudil dokonalú ľútosť a zabezpečil si tak večnú spásu

Aj tie najmenšie tresty v očistci sú väčšie než akákoľvek bolesť tu na zemi (sv. Tomáš Akvinský). A väčšie než všetky trápenia mučeníkov (sv. Augustín). Tieto tresty čakajú na každého človeka – s výnimkou tých najväčších svätcov. Čiže aj na teba. Uraziť Boha je niečo hrozné. Nespôsobuje to aj tebe smútok

Ľútosť, ktorá vzniká zo strachu pred Bohom, nazývame nedokonalou ľútosťou. Kto má nedokonalú ľútosť, dosiahne odpustenie hriechov len na základe kňazského rozhrešenia

Musíme si úprimne predsavziať, to znamená pevne sa rozhodnúť, že s pomocou Božej milosti sa budeme týmto hriechom i každej nebezpečnej príležitosti k hriechu vyhýbať

Cesta do pekla je vydláždená dobrými predsavzatiami, ktoré sa nedodržia

Podobne robia mnohí hriešnici. Svojich obľúbených hriechov sa nechcú vzdať, preto zostávajú v područí diabla a nikdy nebudú Božími priateľmi. Lebo Bohu treba obetovať všetko

Podobne treba odstrániť všetko, čo nás vábi k hriechu, ak sme sa rozhodli viac nehrešiť. Treba sa vyhýbať príležitosti k zlému

No ani tie najlepšie predsavzatia nám nepomôžu, ak toto naše úsilie nepodporí svojou pomocou sám Boh. Veď ani zasiate zrno nevzíde, keď mu chýba dážď a slnko. Preto sa pri všetkých svojich predsavzatiach nesmieme spoliehať len na vlastné sily (ako Peter pri poslednej večeri), ale musíme stavať na Božej milosti

dôkladne – pri svätej spovedi nemáme používať príliš všeobecné frázy. Zle sa spovedá ten, kto hovorí napríklad: „Zhrešil som proti 3., 5. a 7. prikázaniu.“ Alebo ten, kto hovorí: „Nemiloval som Pána Boha z celého srdca, hovoril som zle, zmýšľal a konal som zle“ a pod. Takéto frázy kňazovi nič nepovedia. Máme byť podrobní a konkrétni. Ale predsa len zostať struční a vyhýbať sa zbytočnej rozvláčnosti. Celé naše vyznanie by malo obsahovať slušné slová a ani jedného spoluvinníka by sme nemali uvádzať po mene

úprimne – pri spovedi by sme sa mali vyhýbať všetkým nejednoznačným výrazom a zároveň sa nesmieme ospravedlňovať. Kto používa nejednoznačné výrazy (napríklad miesto „ukradol som jeden dukát“ povie: „vzal som jednu maličkosť“), oklame síce kňaza, nie však Boha. Hriešnik, ktorý sa spovedá, by mal byť vo svojom vyznaní jasný a číry ako krištáľ

Keď hovoríš svoje hriechy, vtedy obviňuješ sám seba, ale Boh ťa ospravedlňuje. No keď sa ty ospravedlňuješ, Boh ťa potom obviní…“ (sv. Augustín).

– pokorne – pokora pri spovedi sa prejavuje tým, že vyznávame svoje hriechy na kolenách. Kajúcnik sa nesmie uraziť za to, že ho spovedník napomína. Alebo za to, že ho nijako netituluje, prípadne za to, že sa ho opýta nejakú otázku. Spovedník má na to ako Boží námestník právo. Kajúcnik pri spovedi je len úbohým hriešnikom

Vyspovedať sa musíme zo všetkých svojich vedome spáchaných smrteľných hriechov. Ak sa stane, že niekto pri spovedi zabudne povedať nejaký ťažký hriech, má ho povedať pri najbližšej svätej spovedi. Nemusí sa preto znepokojovať, ak mu tento zabudnutý hriech príde na myseľ pri svätom prijímaní

Veď niet ničoho lepšieho, čo by pomohlo lepšie vykoreniť hriech, ako modlitba, pôst a almužna. Proti zlým náklonnostiam človeka, akými sú žiadostivosť očí, žiadostivosť tela a pýcha života, pomáhajú najviac cnosti, ktoré im protirečia (Tridentský koncil 14)

Napriek tomu, že nás Kristus vykúpil, sú naše skutky pokánia veľmi potrebné. Kristus za nás zaplatil svojím životom v tom, čo sme nemohli sami dosiahnuť. On nám svojou smrťou otvoril nebo. Teraz je už len na nás, aby sme si svojimi vlastnými skutkami aj zaslúžili to, čo nám on raz vydobyl. Len potom môžeme byť oslávení s Kristom, keď budeme s Kristom aj trpieť

Môžeme dokonca hovoriť o šťastí, ak si svoje hriechy už tu na zemi vieme odpykať. Lebo tresty v očistci sú ďaleko väčšie a neprinášajú nám napokon väčšiu spásu. Nie sú totiž našou zásluhou, ale trestom (sv. Tomáš Akvinský). Mnohé tresty za hriech si vieme odpykať už len tým, že prijmeme ochotne z Božích rúk smrť. „Kto zomiera v oddanosti Bohu, dáva tým druhým istotu, že raz bude spasený“ (sv. Alfonz). Lebo od momentu, keď Kristus zomrel za nás, prestáva byť pre nás smrť trestom. Keď niekto vezme na seba smrť ochotne, vie si odpykať viac vecí než akýmkoľvek iným skutkom

Všetky naše útrapy sú totiž trestami za hriechy. No vďaka Božiemu milosrdenstvu sú to aj tie schodíky, po ktorých vieme vystúpiť do neba (sv. František Saleský). Uvažuj nad touto veľkou Božou dobrotou a milosrdenstvom

Všeobecná (alebo aj generálna) spoveď je vyznanie všetkých hriechov, ktoré sme spáchali za dlhší čas a z ktorých sme sa už väčšinou aj spovedali

Generálnu spoveď potrebujú všetci, čo sa niekedy v minulosti spovedali neplatne a od tých čias si ešte nevykonali platnú svätú spoveď. Vykonať si takúto spoveď sa odporúča tým veriacim, ktorí vstupujú do nového stavu alebo sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti.

Snúbenci pred sobášom, kandidáti kňazstva pred samotnou kňazskou vysviackou z rúk biskupa alebo umierajúci a podobné prípady by si mali vykonať generálnu spoveď. Umierajúci nech si ju vykonajú ako námorníci pri búrke. Všetko hodia cez palubu, aby si zachránili holý život

Veď ako asi vieme, všetky hriechy pochádzajú z pýchy, ktorá je začiatkom každého hriechu (sv. Tomáš Akvinský). No spoveď je práve opakom pýchy, lebo hriešnik sa pri nej skláňa a ponižuje. Veď Božia múdrosť sa prejavila v tom, že Boh ustanovil pre nás niečo, čo vieme ľahko splniť, a predsa je to pre človeka dosť komplikované. Lebo spoveď nás stojí ohromné sebazaprenie. Boh ustanovil niečo, čo je pre nás nesmierne jednoduché, no zároveň nám to prináša veľké požehnanie. Preto ak niekto hovorí: „Ja spoveď nepotrebujem. Ja si to vybavím s Pánom Bohom sám“, hovorí asi tak pochabo ako zločinec, ktorý si povie: „Ja nepotrebujem sudcu, lebo ja si to s Jeho veličenstvom cisárom vybavím radšej osobne.“

Veriaci má zo spovede tento úžitok: dosahuje sebapoznanie, svedomitosť, vnútorný pokoj, vytrvalosť a pevnosť charakteru a mravnú dokonalosť

Skúsenosti života nám hovoria, že človek zaťažený ťažkým hriechom dosiahne vnútorný po koj hneď, ako vyzná svoje hriechy. Lebo každý človek je akosi vnútorne hnaný svoje hriechy vyznať. A práve tejto túžbe Boh vyhovel, keď ustanovil svätú spoveď. Toto uistenie, že získame odpustenie za hriechy, nám na druhej strane prináša vnútorný pokoj

Spoveďou získavame neoblomný, pevný charakter. A učíme sa vďaka nej premáhať samých seba. Veď prekonať samého seba je znakom prvej cnosti – cnosti charakterného človeka. Pri svätej spovedi dosahujeme okrem toho aj osvietenie Duchom Svätým – osvietenie rozumu a posilnenie vôle. Čím silnejšie sa zameriava naša vôľa na dobro, o to pevnejšou sa stáva. Spoveď – tento akt obrovskej pokory – robí človeka pokorným

Ak po uzdravení z jednej galiby opäť ochorie na to isté, ochorenie býva ešte ťažšie ako to predošlé (sv. Bernard). Je to ako s opakovanou zlomeninou nohy, ktorá sa už nevie dobre uzdraviť (sv. Eligius). Kristus hovorí, že do takého človeka sa vráti zlý duch a vezme so sebou aj ďalších siedmich zlých duchov, horších od seba.82 Diabol s takouto dušou zachádza ako opatrný žalárnik. Väzňa, čo mu už raz zutekal, bude strážiť oveľa usilovnejšie než predtým. Ak znova takýto veriaci upadol do hriechu, zarmútil Ducha Svätého,83 dokonca ho zo seba vyhnal, čím znesvätil Boží chrám.84 Stal sa nehodným toho, aby mu vôbec Duch Svätý svojou milosťou pomáhal. Človek, ktorý nanovo rozjatril svoje zahojené rany, sa stáva nehodným uzdravenia (sv. Ján Chryzostom).

Ten, kto opätovne upadá do smrteľného hriechu, musí od Boha očakávať prísnejší trest. Práve preto Kristus hovorí uzdravenému: „Už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie“ ( Jn

Ten, kto znova spáchal smrteľný hriech, má ho hneď oľutovať a vyspovedať sa z neho. Čím dlhšie odkladá pokánie, tým je jeho obrátenie komplikovanejšie a neistejšie

Ak človek hneď po páde do hriechu začne robiť pokánie, tento pád mu môže pomôcť, aby získal ešte viac milostí. Mnohí svätí spáchali ťažký hriech a to ich pobádalo k ešte väčšej svätosti, lebo odhodlanie k pokániu bolo u nich väčšie než náruživosť hriechu. A následne dosiahli vyšší stupeň milosti (Benedikt XIV.) – ako napríklad Dávid

Keď sme však znova upadli do všedného hriechu len zo slabosti, nemali by sme sa nad tým znepokojovať, skôr sa pred Bohom uponížiť

Boh nám dáva upadnúť do všedných hriechov preto, aby nás udržal v pokore. Správa sa ako matka, ktorá nechá svoje dieťa bežať po mäkkej, trávnatej lúke, no len čo sa dostane na tvrdú cestu, vezme ho do náručia. Aj Boh nás podobne – v prípade, že nám hrozí nebezpečenstvo – chráni svojou rukou. Ale v drobných, nepatrných veciach nás necháva aj padnúť (sv. František Saleský). A my by sme sa mali v takom prípade správať ako dieťa, keď zakopne: síce sa rozplače, ale vzápätí vstane

Lebo bez osobitnej pomoci Ducha Svätého nedokážeme vytrvať v Božej milosti až do smrti. Preto ho máme horlivo prosiť o milosť vytrvalosti

Dokonca aj vrúcnou úctou k Božej Matke môžeme dosiahnuť milosť vytrvať v dobre. „Lebo všetky milosti prechádzajú rukami Panny Márie, nuž len jej prostredníctvom môžeme dosiahnuť aj tú najväčšiu milosť: vytrvalosť až do konca“ (sv. Alfonz). „Ak je ti Panna Mária naklonená, určite dosiahneš večnú blaženosť“ (sv. Bernard). Ako sa hovorí: „Koniec dobrý, všetko dobré.“

Pri spytovaní svedomia prechádzajme cez 10 Božích prikázaní, potom hľadajme Pätoro cirkevných prikázaní, Sedem hlavných hriechov a svoje stavovské povinnosti. Môžeme si pritom pomôcť spovedným zrkadlom, ktoré však určite neuvádza všetky hriechy, aké človek môže spáchať. Spovedné zrkadlo nám pomáha len v tom, aby sme si ľahšie spomenuli na svoje hriechy

Pod termínom „ťažký hriech“ KKC 1857 chápe taký hriech, „ktorého predmetom je vážna vec a okrem toho je spáchaný s plným vedomím a uváženým súhlasom“ (pozn. prekl.).

Niektoré zvlášť ťažké hriechy sa trestajú exkomunikáciou, najprísnejším cirkevným trestom, ktorý nedovoľuje prijímať sviatosti a vykonávať niektoré cirkevné úkony. Preto rozhrešenie od neho môže podľa cirkevného práva udeliť len pápež, miestny biskup alebo kňazi, ktorým oni dali splnomocnenie (pozn. vyd.).

Odpustenie hriechu a obnovenie spoločenstva s Bohom má za následok odpustenie večných trestov za hriech. Ale časné tresty za hriech zostávajú (pozn. vyd.).

Pokánie, ktoré spovedník uloží, má brať do úvahy osobnú situáciu kajúcnika a má mať na zreteli jeho duchovné dobro. Nakoľko je to možné, má zodpovedať závažnosti a povahe spáchaných hriechov. Môže to byť modlitba, milodar, skutky milosrdenstva, služba blížnemu, dobrovoľné odriekania, obety a predovšetkým trpezlivé prijímanie kríža, ktorý musíme niesť (pozn. vyd.).

 

Hodnotenie

Otázky, kvôly ktorým som hľadal a čítal knihu mi boli zodpovedané. Pochopil som, že hriechy sú ťažké a všedné, spovedať sa treba hlavne z tažkých hriechov, ak také nie sú tak hoci aj len všedné, treba pristúpiť k svätej spovedi. Vyspovedaním je človek v milosti posvätcujúcej a nie je nutné pristúpiť k svätej spovedi hneď ďalší mesiac ak vytrváva v tomto stave, nemá tažký hriech a vyhol sa všedným hriechom, čo sa za mesiac dá zvládnuť, hlavne úprimnou modlitbou a účasti na liturgiách kde príjme sväté prijímanie, čo je aj v mojom prípade veľmi významna posila :)

Až po prečítani som zistil, že originál bol napísany ešte v roku 1931, no všetko sedí aj na dnešného človeka a teda človek ako taký je stále rovnaký, bol a asi aj taký bude, tak sme stvorení.