Stojedenročný starček, ktorý sa obával, že priveľa myslí - Jonas Jonasson

Nespomínam si presne, ale myslím, že túto knihu som si kupoval mobilom cestou domov, bolo to ešte v januári. Po predošlej knihe som mal chuť na niečo oddychové s príbehom, ktorý ma pobaví. Tak som opäť stavil na najpredávanejšie v aktuálnej ponuke a už v ukážke mala hoci neuveriteľný ale úsmevný príbeh.

V predslove som sa dozvedel, že hlavná postava Allan Karlsson už vznikla skôr a je ním 101-ročný starček, ktorý sa vydal na neplánovanú cestu po svete so svojim kamarátom Juliusom. Počas toho stretli vysoké - politicky činné osoby, ktoré sa svojim ľudským správaním prejavili tak ako ich svet 20-teho storočia pozná.

Ak Ťa kniha zaujala a nechceš sa pripraviť o celý dej, tak preskoč na Hodnotenie, lebo ďalej nasleduje môj opis čo sa odohrávalo.

Skôr asi priazňou osudu a šťastných náhod precestovali Indonéziu, preleteli sa nad Indickým oceénom v balóne so šampanským, "pomohli" vyrobiť zubnú pastu v Severnej Kórei, navštívili Trumpa, ktorý ich presvedčil o svojej "nekompetentnosti" že sa rozhodli podarovať balíček s uránom Angele Merkelovej, ku ktorému pridali aj "liebesbrief" na troch servítkach. Medzitým prebiehali tajné dohody medzi Putinom s jeho partnerom a vodcom Kim Čong-un ohľadne pomoci v jadrovom programe. Ako diplomati sa dostali domov do Švédska kde zistili, že ich kamarát Gustav Svensson, ktorý pokračoval v ich podniku so špargľou spravil osudovú chybu a začal dovážať špargľu tam kde veľmi dobre poznajú čo je domáce. Keď im došli posledné peniaze z cesty z USA tak sa dostali k Sabine, ktorá mala obchodík vedľa pohrebnej služby a jej mama za života prevádzkovala jasnovidectvo. Malá ukážka, ako jej mama opustila tento svet:

To sa stalo tak, že mama minulé leto odišla. Mala osemdesiat rokov a pár dní. Celé roky bola hybnou silou ich podnikania. Pritom nepretržite komunikovala s dušami, najmä keď bola pod vplyvom LSD. „A to bývalo často?“ zaujímal sa Julius. „Nepretržite, ako som povedala. Ale potom si raz v lete šľahla priveľa a stálo ju to život. Možno iba prešla na druhú stranu.“ „Ejha! Ako sa to celé udialo?“ „Chystala sa na seansu do Södertälje. Videlo sa mi najlepšie, ak pôjdem s ňou, lebo mama sa pripravovala veľmi poctivo, takže bezo mňa by sa nedostala ani tam, ani naspäť. Na peróne však zbadala prízrak, ktorý nevidel nikto okrem nej. Vyhlásila, že je to zlý duch, a začala ho naháňať. Zoskočila na koľajnice, skôr než som ju stihla zastaviť. Zrazil ju vlak z Norrköpingu, s príchodom o jedenásť dvadsaťpäť.“ „Ejha,“ zopakoval Julius. „A ako dopadol prízrak?“ opýtal sa Allan. Také čosi môže vyblafnúť iba človek, ktorý celý život najprv hovoril, až potom uvažoval.

Na nejaký čas ich prichílila, lebo aj tak jej obchody nešli, ale spolu rozbehli podnikanie s maľovanými truhlamy, ktoré sa stali veľmi žiadanými. Až nie ich chybou raz dostal jeden neonacista bielu s kvetinkami a zajačikmi pre svojho brata, čím prišiel vyprázdniť 2 zásobniky zo samopaľa do ich obchodu, avšak trojici sa podarilo uniknúť na pohrebnom aute a mierili do Dánska. Keďže boli bez peňazí a na rýchlo odišli tak začali aspoň chvíľkovo pomocou Sabiny ponúkať jasnovidecké služby, no v pätách mali toho neonacistu. Šťastnou náhodou ich zachránila návšteva riaditeľky tuším OSN, s ktorou sa predtým stretli v Severnej Kórei a vďaka nej sa dostali k diplomatickým pasom a unikli do USA. Potrebovali sa dostať preč z Európy, aby ich ten neonacista nezabil a zvolili si odletieť do Afriky, no v tom čase bol v Dánsku na letiskách ohlásený teroristický útok a boli všade rozostavený policajti. Im sa podarilo ešte odletieť, ale vďaka podozrivo odparkovanému pohrebnému autu pri letisku policajné hliadky zastavovali prichádzajúce auta a výnimkou nebol aj taxík, v ktorom sa viezol neonacista so samopalom pod vestou. Po tom čo ich zastavili vodič vyskočil, ľahol si na zem a zakričal že v aute je terorista. Ten to nechcel nechať tak a vytiahol samopal, že sa bude brániť, no z 20 stojacích policajtov na neho vystrelilo 12 ešte skôr ako sa niečo zmohol.

Trojica cestovala do Tanzánie, kde chceli získať know-how od Olekorinka ako prevádzkovať skupinové uzdravovanie v tisícoch. Priplatili si aj $2.000 za osobnú konzultáciu mimo hromadnej, na ktorej rozdávali za $2 čarovný nápoj, ktorého účinok je len v tomto čase a na tomto mieste, kde ho "požehnal" Olekorinko. Už cestou z letiska ich sledovala jedna agentka nemeckej tajnej služby, pretože mali podozrenie hoci nepotvrdené, že maju niečo spoločné so Severnou Koreou a očakávaju prevoz 500 kilogramov uránu. Po nečakanom zvrate v stanovom tábore Olekorinka ich nový kamarát Meitkin, ktorý robi taxikára z letiska zobral do kempu. Tam strávili nejaký čas. Postupne sa im začali míňať peniaze a ešte ich došiel navštíviť aj Gustav Svensson, ktorý ich našiel vďaka "čiernej tabuľke" ktorú si Alan nosil som sebou, lebo z nej každý deň čítal, čo bol iPad a vďaka funkcii "Najdi môj iPhone" zistil ich polohu. Julius s Meitkinom a Gustavom viedli diskusie o tom, či by sa dala pestovať špargľa aj tu v Keni. To ich už Alan nemohol počúvať a tak im objednal z Nairobi 400 ton piesku. V Afrike to funguje inak, tak sa plati na faktúru.

Meitkin zobral hostí aj na safari a keď sa večer až v noci vracali stretli cestou odstavené nákladne auto, ktoré stálo a za kolesom malo krížový kľúč na kolesa. Po krátkom rozhovore s Goodluck Wilsonom keď Alan sa opýtal na aktovku, ktorá bola presne ten jeden typ čo sa vyrába v Severnej Kórei na nich Goodluck vytiahol revolver. Ale Meitkin mu stihol hodiť do hlavy kyjačikom čím ho rovno zabil. Potom z prebytočného oblečenia poliateho benzínom vytvorili oheň okolo vozidiel aby ich nenapadla divá zver, na korbu nákladiaku prešiel Meitkin a otvoril veľkú drevennú debnu. V nej bolo 10 škatúľ po 40kg a v nich pekne zabalený urán. To preložili k sebe do auta. Goodluck Wilsona vyhodili do priekopy, kde už striehli hyeny a oni došli do kempu.

Od Fredriky Langerovej, tej nemeckej agentky, ktora už bola s nimi odkedy sa odhlalila, keď prenasledovala ich auto z letiska a široko ďaleko nebolo nijaké iné auto, tak mala číslo na súkromný telefon Angely Merkelovej, ktorej na ďalší deň telefonoval Alan a dohodol odvoz uránu do Nemecka za čo si ale aj dohodol náhradu nákladov, čo chcel použiť za zaplatenie 400 ton piesku, pričom cena ich jednej minci bola 0,0008 Eura ale pri posielani čiastky sa zopar miest "pomylil" a namiesto 8.000€ im poslala 80.000€. Tu už príbeh končí rýchlym prehľadom, že v nemecku boli práve voľby a Merkelova vyhrala, v USA Trump chrlil na Twitter same klamstvá, Voloďa Putin a Gena oslavovali príchod nového roka s čajom a telefonoval Kim Čong-unovi takto

Po dvoch signáloch sa Kim Čong-un ohlásil.

„Dobré ráno,“ pozdravil prezident Pustin. „Alebo popoludnie.“

„Dobré popoludnie, Vladimir Vladimirovič,“ odvetil Kim Čong-un. „To je ale milé prekv…“

„Drž zobák,“ skočil mu do reči Putin. „Od tejto chvíle ma budeš poslúchať na slovo. V prvom rade oznámiš, že tvoja poondená krajina sa zúčastní na OH v Pchjongčchangu. Potom musíš…“ K príkazu, aby očaril USA, sa nedostal, tentoraz ho prerušil

Kim Čong-un.

„Vladimir Vladimirovič, pri všetkej úcte, ty predsa nemôžeš rozhodovať o…“

„Samozrejme, že môžem,“ odvrkol Putin. „A práve som s tým začal.“

Cestovatelia ostali v Keni, pestovaní špargli sa začalo dariť, do nemecka vyvážali ako DOMÁCA ŠPARGĽA Fredriky Langerovej a sa predávala po celom Nemecku v úhľadných zväzočkoch, obviazaných čierno-červeno-žltou stuhou. Značka Gustav Svensson vo Švédsku prestala zaberať, nahradila ju nová – Julius Jonsson. Zato Gustav sa stal nenahraditeľným v Keni. Najlepšie vedel, aké široké a hlboké majú byť hriadky, aká vzdialenosť v riadku. Sabine trávila dni v kancelárii vedľa vestibulu hlavnej budovy kempu. Ukázalo sa, že ako obchodníčka nie je práve najšikovnejšia, zato počíta ako drak, takže poľahky zúradovala všetky papiere ostatných predajcov. Osemdesiat percent zisku zainvestovala do novej pôdy. Za zvyšných dvadsať percent kúpila celý kemp. Meitkini tri mesiace deň čo deň obmäkčoval Fredriku červenými kenskými ružami, kým sa jej srdce napokon roztopilo. O päť mesiacov sa ukázalo, že je v druhom stave. Kým sa toto všetko dialo, Allan trávil dni na terase s výhľadom na napájadlo. Jeho novým koníčkom sa stal Twitter. No čosi ho predsa len trápilo. Z nepretržitého toku správ v čiernej tabuľke sa pred ním vynáral hrozivý prízrak. Vo všeobecnosti bol svet lepším miestom než pred sto rokmi, i keď vývoj sa neuberal úplne priamočiaro. Skôr cyklicky raz hore, raz dolu. Allan sa dočítal, že tí, ktorí sa priveľa venujú čiernej tabuľke, strácajú schopnosť komunikovať. Tabuľka sa totiž vyznačuje svojskou vlastnosťou: prihovára sa majiteľovi, ale nerozpráva sa s ním. Ľudia surfujú na internete a dovolia iným, aby mysleli za nich, a to až do takej miery, že pomaly osprostievajú.

Prichádzajúcu Sabine zarazilo, že Allan odložil čiernu tabuľku. S rukami prekríženými na hrudi a s prázdnym pohľadom civel na savanu.

„Allan, čo je s tebou?“ spýtala sa.

„Obávam sa, že priveľa myslím,“ odvetil Allan.

 

Hodnotenie

Chcel som niečo na oddych, uvoľnenie, zmeniť myslenie zo všedných činnosti a preniesť sa mysľou niekam inak. Všetko to sa mi splnilo, nebolo to sice tak vtipné, že by som sa až nahlas smial, no možno trikrát, ale skoro na každej tretej strane vždy prišlo niečo čo mi rozšírilo usmev na tvári. Pôsobí to na mňa tak, že prvá tretina sa odohráva v Severnej kórei, druá tretina je ich cestovanie hore dole, v poslednej tretine sa začalo pridávať veľa ďalších postáv a dej sa zhusťoval až nakoniec sú posledné kapitoly skoro až strohým opisom čo sa kde udialo. No a záver čo som aj tu skopíroval je nečakaný a ešte o ňom budem premýšľať. Za mňa teda odporúčam prečítať si ale dávam 4 hviezdičky z 5, pretože som sa nesmial nahlas :D